Ležala som na lavici a počúvala som nudný výklad o dajakých hadoch. Nie že by som mala niečo proti prírodopisu to nie, len tie látky ma hrozne nudia. Stále samá háveď, tráviace sústavy, orgány a kadečo podobné.
Niekto zakopal na dvere. To ma na moment prebralo. V duchu som úpenlivo prosila, aby ma to nejako zachránilo z tejto nudnej hodiny. Učiteľka vstala od katedry a ráznymi krokmi podišla ku dverám. Otvorila ich a vyšla na chodbu. Dvere ostali pootvorené, ale nebolo nič vidieť.
O chvíľu sa učiteľa vrátila. ,,Janka, niekto ťa čká na chodbe," povedala a sadla si za stôl. Vstala som z lavice a rýchlo som vyšla na chodbu. Nemala som poňatia kto by to mohol byť a bolo mi to vlastne jedno.
Len čo som zatvorila dvere niekto ma surovo schytil za ruku. Než som stihla čokoľvek urobiť pohltila ma tma. Stratila som zem pod nohami. Pľúca akoby som mala vo zveráku vôbec som sa nemohla nadýchnuť.
Všetko zrazu ustalo. Opäť som stála na pevnej pôde. Mohla som voľne dýchať.
,,Rád ťa opäť vidím Casion. Vyrástla si," ozval sa ľadovo chladný vysoký hlas. Rozhliadla som sa okolo seba, ale nikoho som nevidela. Nachádzala som sa v nejakej veľkej miestnosti. Celej miestnosti dominoval mohutný drevený stôl, ktorý zaberal takmer polovicu miestnosti. Na konci stola sa nachádzali veľké drevené dvojkrídlové dvere. Na opačnom konci stola stál veľký mramorový krb v ktorom pukotal oheň.
,,Dúfam, že sa ti moje dočasné sídlo páči?" ozval sa znova ten hlas. Otočila som sa. Asi dva metre za mnou stála siluete muža. Kôli šeru v miestnosti som ho nevidela dobre.
Keď sa však priblížili, obrysy jeho tváre vystupovali i skrz šero v miestnosti - bez vlasov, s hadími rysmi, rozšírené nozdry a lesknúce sa červené oči so zvislými zorničkami. Bol tak bledý, že z neho skoro vyžarovala perleťová žiara.
S hrôzou som ho pozorovala.
,,Voldemort..." zašepkala som ticho. ,,To predsa nie je možné, veď on ja predsa iba postava z knihy..." hovorila som sama sebe v duchu.
,,Ach áno. Tá hlúpa muklovská spisovateľka napísala knihy o čarodejníckom svete." Zasyčal Voldemort nahnevane. Vrátila sa mi odvaha.
,,Čo odo mňa chcete?!" opýtala som sa ho ostro. ,,Chcem tvoju moc. Ty Casion, si najsilnejšia čarodejnica na celom šírom svete a mohla by si ma dokonca poraziť. To samozrejme nemôžem pripustiť." Povedal chladne.
Šokovane som na neho hľadela. ,,Ja, že som najmocnejšia čarodejnica? Žeby mu preskočilo?" pýtala som sa sama seba, ale hneď som prestala na všetko myslieť. Spomenula som si, že Voldemort ovláda legilimenciu alebo inak povedané čítanie myšlienok.
,,Takže si vyber. Dáš mi svoje schopnosti dobrovoľne a ja ti sľúbim rýchlu smrť alebo mi ich dáš nedobrovoľne a potom bude nasledovať pomalá a veľmi bolestná smrť?" spýtal sa a zrazu sa mu v ruke objavil prútik.
,,Ani jedno ani druhé Tom!" zvolal niekto a drevené dvere sa zrazu prudko otvorili. Stál v nich Harry Potter! V ruke držal svoj cezmínový prútik s perom fénixa a mieril ním na Voldemorta. Odhadovala som, že má asi tak pätnásť rokov.
,,Potter! Avada Kedavra!" skríkol Voldemort a vyslal na Harryho zelený smrtiaci pás. Harry ho z hravosťou odrazil a vyslal na Voldemorta fialový pás.
Začal sa prudký boj. Harry a Voldemort spolu bojovali. Nedalo sa posúdiť, ktorí z nich je na tom lepšie.
,,Expeliarmus!" vykríkol Harry. Voldemortovi vyletel prútik z ruky a dopadol niekde pod stôl.
,,Aj tak ju nezachrániš Potter! Získam jej moc!" skríkol Voldemort a zrazu sa mu v ruke objavil nový prútik. Bol vyrobený zo zvláštneho zeleného dreva. Namieril ho na mňa. Veľmi zložito ním švihol a vyriekol: ,,Absolvo Amitto Amplus Brevis Semper Mea!"
Obklopilo ma zlaté svetlo. Pomaly som začala stúpať do vzduchu. Stúpala som a stúpala až som sa ocitla dobrých desať metrov nad zemou. Zrazu zlaté svetlo zmizlo a ja som padala dole. V ušiach mi svišťal vzduch.
V tom som začula Harryho ako hovorí: ,,Verva Omner Liberant!"
,,Kolenová!" kričal známy hlas. Otvorila som oči. Ležala som na podlahe vedľa svojej stoličky vo svojej triede. Nechápavo som sa poobzerala okolo seba. Všetky oči v miestnosti boli uprené na mňa a na učiteľku, ktorá stála nazúrená vedľa mojej lavice.
,,Čo si myslíš, že robíš?!" opýtala sa nahnevane učiteľka.
,,Sedím na zemi?" povedala som prvé čo mi napadlo. Naozaj som predsa sedela na zemi tak v čom je problém?
,,Tak ty mi budeš ešte aj odvrávať?! Mám toho dosť daj mi žiacku knižku!" povedala učiteľka a nastrčila ku mne ruku.
,,Je na stole." Povedala som a vstala som z tej špinavej podlahy. Učiteľka odkráčala k stolu a začala sa prehrabávať žiackymi knižkami kým nenašla tú moju. Prudko ju roztvorila na strene s poznámkami a začala niečo zúrivo písať.
Oprášila som si nohavice od špiny, ktorá sa na mňa počas môjho pobytu na zemi nalepila. Sadla som si na svoje miesto.
V celej triede bolo hrobové ticho a ja som mala neuveriteľné nutkanie zasmiať sa. Keďže by som za to asi dostala poznámku radšej som sa iba uškŕňala a pozerala som sa všade inde len nie n učiteľku.
,,Teda ty máš odvahu. Zaspať na prďaku. To si mohla rovno požiadať o poznámku. No ale aspoň bola sranda." Pošepkala mi Milada moje spolužiačka sediace vedľa mňa. Ja som iba pokrčila ramenami. Stále som myslela na ten veľmi realistický sen, ktorý sa mi sníval.
Výsledkom bolo, že som za tú poznámku dostala zaracha na počítač, televízor a na chodenie von. Našťastie iba na týždeň.

no hej moja powiedka... =)